Každý deň je pre nás dar – Dominika je naše usmievavé slniečko. Ďakujeme za vašu podporu!

Sú stretnutia, ktoré vás zaskočia svojou intenzitou. Vďaka ktorým sa vaše vlastné problémy zrazu stávajú malichernými a vy ste podvedome vďační za tú lekciu pokory k životu.Takouto lekciou bolo aj stretnutie, ktoré predchádzalo napísaniu tohto príbehu. Najvýstižnejšie by bolo, keby sa začínal slovami: “ Pri Bánovciach nad Bebravou, v malej dedinke Dvorec majú dve slniečka. Napriek tomu, že od narodenia má kvôli vrodenej vývojovej chybe srdca vážne zdravotné problémy, skoro stále sa usmieva, dokonca viac, ako hocikto z nás, zdravých.”

Hoci bola túžobne očakávaným prvým dieťatkom mladých manželov, na svet sa vypýtala podstatne skôr, ako mala. Predčasný pôrod v 31. týždni tehotenstva mladú mamičku Marcelu Králikovú zaskočil. Dovtedy totiž mala bezproblémové tehotenstvo a nič nenasvedčovalo tomu, že by mohli nastať akékoľvek komplikácie. Až dodatočne začala spájať zdravotné problémy svojej predčasne narodenej dcérky so zápalovým ochorením, ktoré prekonala v prvom trimestri tehotenstva. Ale či je takéto vysvetlenie tou správnou odpoveďou na otázku : prečo? – nevie dodnes.

Dominika prišla na svet v nemocnici v Považskej Bystrici, kde v tom čase bývali jej rodičia. Krehučké bábätko malo hneď od narodenia problémy s dýchaním. Vzhľadom na nízku pôrodnú hmotnosť a predčasný pôrod lekári tieto problémy pripisovali nedostatočne vyvinutým pľúcam. Dievčatko previezli do nemocnice v Trenčíne, kde ďalšie vyšetrenia toto podozrenie vyvrátili a potvrdili vrodenú chybu srdca. Kvôli jej presnejšiemu určeniu sa Dominika dostala do starostlivosti Detského Kardiocentra v Bratislave, kde lekári stanovili diagnózu – spoločný arteriálny trunkus, teda spoločný tepnový kmeň – vrodená vývojová chyba srdca – jedna z najťažších. Dominika sa narodila s nedostatočne vyvinutou pravou komorou, ktorá nedokázala plniť svoju funkciu a jej srdiečko preto nedokázalo dostatočne zásobovať telo okysličenou krvou. V kombinácii s chýbajúcou pľúcnicou ide o pomerne zriedkavú vývojovú chybu. Operácia bola jediným riešením. Dominika však bola príliš maličká, mala len 1,80 kg , preto ju poslali naspäť do nemocnice v Trenčíne, aby aspoň trošku pribrala a mohla podstúpiť náročný zákrok. Mala presne dva mesiace aj jeden deň, keď 25.9.2003 absolvovala prvú operáciu, ktorá bola zatiaľ len provizórnym riešením, bez ktorého by Dominika nemohla žiť. Lekári jej voperovali dve spojky, ktoré mali zabezpečiť lepšie okysličovanie krvi.

„Dominika bola v Detskom Kardiocentre v tých najlepších rukách“ – hovorí jej mama Marcela. Operoval ju primár kardiochirurgie MUDr. Matej Nosáľ, ktorý spolu s tímom svojich kolegov hľadal pre malú pacientku to najlepšie riešenie. Pôvodne uvažovali o dvojkomorovom riešení, pri operácii sa však ukázalo, že to nie je možné, pretože Dominikino srdiečko by to nezvládlo. Lekári preto hľadali inú alternatívu.

Krátko pred svojimi prvými narodeninami podstúpila Dominika ďalšiu operáciu. V júni 2004 lekári „prepojili“ srdiečko a pľúca tzv. centrálnou sanovou spojkou, ktorú má dodnes. Náročný zákrok, však sprevádzal ťažký pooperačný priebeh, pri ktorom došlo k multiorgánovému zlyhávaniu. „Dominika bola 8 dní s otvoreným hrudníkom a 34 dní na pľúcnej ventilácii“ – spomína na to obdobie jej mama. Kritický stav trval viac ako mesiac, ani lekári si netrúfali odhadnúť, či malá pacientka svoj boj o život vyhrá a rodinu pripravovali aj na to, že nemusí prežiť.

Hovorí sa, že len to je stratené, čoho sa sami vzdáme. Takto nejako to zrejme cítila aj Dominikina mama Marcela: „Bolo to veľmi ťažké, ale hovorila som si, že ak tu chce s nami zostať, tak tu zostane. Vedela som, že lekári robia pre ňu všetko čo bolo možné a ja som bola pripravená urobiť to isté“.

Mamy sú už také. Za svoje deti by aj dýchali. Marcela cítila, že dcérke najviac pomôže, ak sa sama dokáže vyrovnať s realitou a naučia sa, v rámci možností, viesť „plnohodnotný život“. Na slzy a sebaľútosť nebol čas. Kto iný, ak nie ona mal byť ten silný, keď navyše, túto ťažkú životnú situáciu neustál ani jej najbližší človek, ktorý mal byť jej najväčšou oporou? Vyplakala sa len vtedy, keď si mohla dovoliť dať priestor svojim pocitom a emóciám. Na prvom mieste totiž bola Dominika. Útlučké dievčatko, ktoré je zrejme slniečkom pre všetkých, ktorým vstúpila do života.

Trojmesačná hospitalizácia po operácii nebola v Detskom kardiocentre v Bratislave zďaleka poslednou. Dominikin zdravotný stav, oslabená imunita, časté zápaly pľúc a ďalšie zdravotné komplikácie si vyžiadali opakované hospitalizácie v tomto špecializovanom zdravotníckom zariadení, kde sa už malá pacientka cíti ako doma. Na kolektív tamojších lekárov a sestier nedá dopustiť ani jej mama: „Som vďačná MUDr. Matejovi Nosáľovi za to, že dcérku zachránil a zdržal na tomto svete“ – hovorí. „A tiež MUDr. Eve Kollárovej za jej profesionálny a ľudský prístup . Za to, že môžeme prísť za ňou s hocijakým problémom a vždy máme u nej dvere otvorené“. Jej vďaka však patrí celému Detskému kardiocentru, vrátane OAIM. Vždy, keď má Dominika nejaký zdravotný problém, viem, kde mám hľadať pomoc. Tu ju vždy dajú dokopy“- dodáva Marcela. Nikdy nerieši otázku, ako dlho budú s dcérkou v nemocnici, pretože má na ňu svoju odpoveď – tak dlho, ako to bude potrebné.

Hovorí, že Dominika ju naučila byť lepšou a zmenila jej rebríček hodnôt. Kvôli nej sa naučila aj všeličo iné – cvičenie Vojtovou metódou, kontaktné a reflexné dýchanie a najmä reč lekárov. „Musela som sa naučiť rozumieť im, chcela som vedieť čo je mojej dcére, ako ju budú liečiť a ako jej môžem pomôcť ja“ – zdôvodňuje Marcela, ktorá sa dnes naplno venuje starostlivosti o dcérku. Dominika bola donedávna totiž kvôli pľúcnej hypertenzii napojená na kyslíkový prístroj 24 hodín denne.

„Pristupujem k nej ako k zdravej“ – hovorí Marcela. Napriek tomu, že Dominika je mentálne na úrovni asi 6 ročného dieťaťa, jej mama si myslí, že každý má právo na vzdelanie primerané jeho schopnostiam. Preto aj Dominika „chodí“ do školy. Keďže pobyt v kolektíve je pre ňu kvôli oslabenej imunite rizikový, pani učiteľka k nej chodí dvakrát do týždňa domov. „Teším sa“- vstupuje do nášho rozhovoru „školáčka“ , ktorá rada kreslí, maľuje vodovými farbami, hrá žolíka s vlastnými pravidlami, vo vymyslenej lekárni predáva vitamínové doplnky alebo sa hrá na doktorku, ktorá operuje ľudí. To všetko s nasadením, ktoré vás jednoducho odzbrojí. A keby ste ju videli ako schrúme surový cesnak. Vloží si do úst celý strúčik a keď sa jej opýtate či ju to neštípe, pohotovo odpovie: „Štípe, ale to prejde“ – a opäť vás obdarí šibalským úsmevom. Dominika je svojim spôsobom výnimočné dieťa. K šťastiu jej stačí, že je so svojou mamou a jej partnerom, ktorý ju má rád ako vlastnú dcéru a keď je chorá, je chorý aj on. „Jednoducho sa našli, rozumejú si a ľúbia sa“ – hovorí Marcela . Obaja vedia, že Dominikin zdravotný stav je vážny, nevedia si však predstaviť, že by ich „slniečko“ mohlo raz odísť. „Verím na znamenia a Dominika je levica, takže bude bojovať“- presviedča nás a samu seba Marcela. Nerieši budúcnosť, žije len prítomnosťou. A každý deň s Dominikou je pre nich obe dar…

Každý deň je pre nás dar…